2015-06-18 Prečítajte si prezidentovu správu o stave republiky (3)
A bolo by veľkou ilúziou myslieť si, že pred verejnosťou možno obhájiť doterajšie zmeny ako konečný príspevok k vymožiteľnosti práva - tohto dlhodobého veľkého problému Slovenska, s osobitne veľkým vplyvom na stav republiky.
Myslím, že občania Slovenskej republiky predovšetkým očakávajú, že výkon súdnej moci aj správa súdnej moci obrátia svoju optiku: nad formálnym súladom so zákonom musí stáť spravodlivosť. Nad labyrintom zákonov - princípy právneho štátu a duch zákonov.
Pred rokom o tomto čase bola justícia na prvom mieste správ; politici, médiá, mimovládne organizácie a veľká časť verejnosti sledovali, či sa skončí jedna éra našej justície a či dostane šancu nová. Obraciam sa na vás, vážené poslankyne a poslanci, na politické strany, na médiá, na mimovládne organizácie, na verejnosť, a osobitne sa obraciam na čestných poctivých sudcov aj súdnych úradníkov, aby sme všetci pomohli túto novú éru formovať. Aby justícia zostala na vysokom mieste záujmu. Aby sme o nejaký čas nezistili, že sme prepásli možnosť dosiahnuť viac.
Spor o ústavnom súde Využívam túto príležitosť, aby som povedal pár slov aj k sporu okolo kandidátov na sudcov ústavného súdu. V prvom rade mi dovoľte povedať, že mi je ľúto, že tento spor na ústavnom súde nevedieme proti sebe vy, Národná rada, ktorá zvolila kandidátov, a prezident, ktorý ich nevymenoval. Že ste na jednej strane odmietli zvoliť ďalších kandidátov, čo podčiarkujem rešpektujem. Ale nevyužili ste svoje právo, ktoré by som v takejto situácii považoval za legitímne a logické: teda aby ste napadli moje rozhodnutie na ústavnom súde. Namiesto sporu piatich kandidátov, ktorí chcú byť všetci piati rovnako vymenovaní iba na dve voľné miesta na ústavnom súde, išlo by o legitímny spor o kompetencie Národnej rady a prezidenta. Podstata sporu by bola postavená jasne a zrozumiteľne vám, mne, ústavnému súdu aj verejnosti. A možno by sme v takom prípade už mali aj výsledok, na základe ktorého by sme mohli postupovať ďalej a pohnúť sa z miesta.
Ubezpečujem vás, že si želám, aby Ústavný súd túto otázku rozhodol čo najrýchlejšie, a aby ju uzavrel takým rozhodnutím, ktoré bude vykonateľné a zrozumiteľné vo výrokovej časti aj v jeho odôvodnení. A ktoré nevnesie do nášho ústavného systému ďalšie nové otázky alebo nezaloží dôvody pre nejaké ďalšie spory.
Hovorím o tejto veci preto, aby som pripomenul výsadné postavenie ústavného súdu v našom ústavnom systéme. Som presvedčený, že byť sudcom ústavného súdu nie je práca pre dobrého alebo možno aj výborného právnika alebo sudcu, ale že je to poslanie. Malo by byť vyhradené len pre tých najlepších z najlepších.
A hovorím o tejto veci osobitne preto, lebo ešte v tomto volebnom období budete vyberať ďalšieho kandidáta na sudcu ústavného súdu. A chcem vás už dnes požiadať, aby bola do tejto pozície nominovaná osobnosť so všeobecnou nespochybniteľnou osobnostnou aj profesionálnou autoritou. Ktorá už v minulosti prejavila kompetenciu a záujem o ústavné súdnictvo a ktorá bude svojím osobným vkladom prispievať k riadnemu chodu ústavného súdu.
Po ročnom pôsobení vo funkcii prezidenta si uvedomujem ešte viac ako predtým, ako veľmi na tom záleží. Slovensko potrebuje ústavný súd, ktorý sám bude dodržiavať lehoty. Ktorý bude dôležité spory pre celú spoločnosť a štát vybavovať s náležitou pozornosťou a naliehavosťou, bez ohľadu na to, kto je účastníkom konania. Ktorého odôvodneniam budeme rozumieť. Ktorého rozhodovanie nebude rozporné alebo protichodné. Ktorého rozhodnutia - bez ohľadu na to, v koho prospech alebo neprospech sú - budú vzbudzovať všeobecný rešpekt v odborných kruhoch. A každé jedno rozhodnutie bude zvyšovať vážnosť ústavného súdu a zabezpečovať jeho autoritu a dôveryhodnosť u občanov.
Modernizácia ozbrojených síl Dámy a páni. Nič nie je dané, pokiaľ sa s tým sami nezmierime. Myslím, že toto očakávajú od nás ľudia, ktorí nám dali dôveru. Preto som si pre svoje dnešné vystúpenie vybral tie oblasti, o ktorých som hovoril doteraz - kde môžeme a musíme dosiahnuť viac, a kde na to ľudia najviac naliehajú. Kde má štát aj možnosti, aj povinnosť voči občanom. Aby si potom občania mohli povedať: áno, toto je náš štát a je tu pre nás.
Vážená Národná rada, pred viac ako desiatimi rokmi urobilo Slovensko rozhodnutie, o ktoré oprelo a opiera našu bezpečnosť. Vtedy sme sa domnievali, že ohrozenia môžu byť globálne, a ak vzniknú ako regionálne, bude to ďaleko od nás. Dnes ich máme bezprostredne za našou hranicou.
Nachádzame sa v polovici obdobia medzi dvoma samitmi Severoatlantickej aliancie, posledným vo Walese a budúcim vo Varšave. Za Slovenskú republiku som na summite vo Walese tlmočil niekoľko plánov a záväzkov a chcem aj dnes oceniť prístup predsedu vlády a viacerých ministrov, ktorí tieto záväzky spoločne sformulovali a s ktorými som sa stotožnil. Vychádzam z toho, že vláda mala a má v tejto veci mandát a podporu Národnej rady. Preto chcem využiť túto príležitosť a požiadať vás, poslankyne a poslancov, aby ste na tieto záväzky mysleli pri prijímaní vašich rozhodnutí vo zvyšku vášho volebného obdobia, aj pri vašej kontrolnej činnosti.
Faktom je, že vláda a ministerstvo obrany urobili v nedávnom čase viaceré rozhodnutia o modernizácii našej armády, respektíve o nákupoch vojenskej techniky.
Privítal by som ale, a odporúčal, keby boli skompletizované všetky strategické dokumenty o modernizácii ozbrojených síl.
S ministrom obrany o tom vedieme diskusiu. Hovorí, a má pravdu, že v minulosti boli spísané tony dokumentov, ale načo nám boli, keď sa neplnili. Nemyslím, že by sme sa s tým mali do budúcnosti zmieriť.
Ide o rozhodnutia aj nákladné, aj presahujúce jedno volebné obdobie. Považoval by som preto za správne, aby zámery boli jasné a zrozumiteľné, predvídateľné, a aby existovali konkrétne a kontrolovateľné aj všetky dlhodobé finančné plány. Nech nemáme aj v tejto oblasti a v priebehu dlhých rokov množstvo vecí rozrobených, ale nech ich vieme aj plnohodnotne dokončiť. Tu sa nedajú a nesmú robiť rozhodnutia z mesiaca na mesiac, ani z roka na rok. Nemali by vznikať podozrenia, že ide o rozhodnutia ad hoc. Verejnosť má právo vedieť, k čomu sa vláda a ministerstvo obrany s mandátom od parlamentu zaviazali. Akým spôsobom a akým tempom bude Slovensko modernizovať svoje ozbrojené sily. Vrátane toho, v akom časovom horizonte, kedy a o akej záťaži na verejné financie hovoríme. Bolo by to fér voči naším občanom.
Ako členský štát Aliancie si Slovensko v uplynulých rokoch udržiavalo renomé predovšetkým vďaka zahraničným misiám. Faktom je, že z hľadiska vynakladaného percenta výdavkov na svoju obranu - zdôrazňujem na svoju vlastnú obranu - Slovenská republika je dnes na chvoste členských štátov Aliancie. Tieto rozhodnutia sú v kompetencii vlády a parlamentu. Ale malo by byť vecou nás všetkých, ktorí si ctíme záväzky a bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky, aby sme k nim nepristupovali ako k nejakej trpenej záležitosti druhoradého významu. Nielen prezident, minister obrany alebo minister zahraničných vecí, ale všetci ústavní činitelia, politické strany a mnohí ďalší musíme prevziať zodpovednosť, aby sme udržali pochopenie a podporu našich občanov pre bezpečnostné záujmy Slovenska.
Máme morálnu povinnosť pomôcť Vlani ubehlo desať rokov od nášho členstva v Európskej únii. Za ten čas sme boli v únii vystavení vážnym skúškam súdržnosti, schopnosti aj nevyhnutnosti reagovať. Finančnej a ekonomickej kríze. Ohrozeniu a spochybňovaniu spoločnej meny. V poslednom roku sa k tomu pridal útok na povojnové usporiadanie a pravidlá v Európe bezprostredne za našimi hranicami. Ruská anexia Krymu a vojna na Ukrajine spochybnili právo slobodných európskych národov a štátov na výber vlastnej cesty po páde železnej opony a po rozpade Sovietskeho zväzu. A v posledných mesiacoch južné hranice Európskej únie každý jeden deň prekročia tisíce ľudí, utečencov a nových žiadateľov o azyl.
Možno až slovenské predsedníctvo Európskej únie takto o rok mnohým našim občanom pripomenie, že Slovensko dnes nie je štátom, o ktorom rozhodujú iní. Ale že dnes rozhodujeme a nesieme zodpovednosť aj za celú Európsku úniu, za veľmoc s vyše 500 miliónmi ľudí. Že to nie je fráza. Nie je to ani hra kdesi mimo nás.
Chcel by som dnes požiadať a apelovať na vás, na politické strany, na verejné inštitúcie, na médiá, na spoluobčanov, aby sme si toho boli vedomí. Aby sme slobodne formulovali postoje a prispievali k spoločným rozhodnutiam. Ale aby sme mali pri tom stále na pamäti, že súdržnosť a vzájomná dôvera v Európskej únii je pre nás, pre Slovensko, osobitným záujmom. Nesieme za ňu zodpovednosť.
Hovorím o zodpovednosti preto, lebo v neistých a problémových časoch sa táto dôvera a súdržnosť nepotvrdzuje iba na samitoch premiérov alebo prezidentov podpisom pod spoločné deklarácie a rozhodnutia. Dôvera a súdržnosť sa rodí - posilňuje alebo oslabuje - vo verejnej diskusii vo vnútri jednotlivých členských štátov a naprieč celou Úniou. A my v takých časoch práve žijeme.
Žijeme vraj ale aj v dobe, kedy slovo stratilo na váhe. Vraj gesto nič neznamená, pretože už zajtra ho prekryje iné gesto. Možno je to pravda. Je ale paradoxom tejto doby, že slová a gestá sa stali aj silnou zbraňou.
Týka sa to prakticky každej jednej z vážnych vecí. Napríklad Európa v tomto čase hľadá princípy a pravidlá, ako sa postaviť k vlne imigrantov, a ako svoje rozhodnutie aj zabezpečiť. Slovensko nie je ani krajinou vstupu tejto masovej vlny imigrantov, ani nepatríme k cieľovej krajine ich záujmu. V skutočnosti máme takmer nulovú skúsenosť a každý rok minimálny počet udelených azylov. Zato v postojoch, ktoré k tomu formulujeme v poslednom období, máme hneď od začiatku silné slová a kategorické súdy.
Myslím, že v takto nastavenej debate by bolo užitočné sa na moment stíšiť, a potom znovu začať tak, aby sme rozlišovali aspoň to základné. Ľudské bytosti, ženy, deti, mužov, ktorí utekajú do Európy nie pre vidinu lepšieho života. Odchádzajú z domova v bezprostrednom ohrození života, pred systematickým a cieleným vraždením. Títo ľudia neutekajú k nám do Európy pred chudobou, ani pred násilím, dlhodobo bežným v ich domovských krajinách. Žili s ním roky a desaťročia a neodchádzali nikam. Dnes má toto násilie inú povahu a iný rozsah. Osobne si myslím, že týmto ľuďom máme možnosť a máme ako úspešná krajina aj morálnu povinnosť pomôcť. Naša vnútorná debata na Slovensku o nich bude aj debatou o nás. A naše rozhodnutie bude mať povahu a silu gesta. Buďme aktívni a sami si pomenujme, komu chceme pomôcť. Koľkým ľuďom chceme a dokážeme pomôcť. Ako dokážeme prejaviť elementárnu ľudskú solidaritu.
A potom - ale oddelene - hovorme o podstatne zložitejšej otázke. Zložitejšej po všetkých stránkach. A hovorme o všetkých z nich. Teda o imigrantoch, ktorých ani južné štáty Európskej únie osobitne, ani celá únia spoločne dnes nie je schopná zvládnuť v takých počtoch. Medzi ktorými častokrát nie sú ľudia, ktorí sú v ich domovskej krajine v najťažšej osobnej situácii. Prichádzajú, lebo môžu. Tu si myslím, že kvóty naozaj nie sú perspektívnym a správnym riešením.
Prospech V4 a súdržnosť Únie Nedávno ste v Národnej rade rokovali o hodnotiacej správe slovenskej zahraničnej politiky za minulý rok. Ako prezident sa plne stotožňujem s prioritami slovenskej zahraničnej politiky, ako sú zapísané v oficiálnych dokumentoch. A počas prvého roku vo funkcii som sa za ne postavil a presadzoval ich na mojich zahraničných cestách, prijatiach aj vo verejných vyhláseniach.
Pri tejto príležitosti chcem osobitne zmieniť spoluprácu V4, v ktorej onedlho skončí naše predsedníctvo. Máme a chceme si zachovať vzťahy rodinnej povahy s Českou republikou. Máme a chceme si zachovať priateľské korektné vzťahy s Maďarskom, ktoré už dlhší čas nevyvolávajú duchov minulosti, a bolo by pre obe naše krajiny užitočné, keby sme tento vzťah dokázali v budúcnosti rozširovať a potvrdzovať činmi aj gestami.
A máme a mali by sme mať strategický záujem o viac projektov, o viac spolupráce a celkovú spriaznenosť s našim najväčším susedom, Poľskom. Chcem aj dnes povedať, že verím v zmysluplnosť zoskupenia V4. Verím v náš osobitný záujem, záujem Slovenska, ktoré by na tom malo mať.
Ako prezident, ktorého ústavnou povinnosťou je reprezentovať Slovenskú republiku navonok aj dovnútra, som povinný vnímať aj diskusie, ktoré sa objavujú v súvislosti s viacerými krajinami Európskej únie, vrátane Slovenska. Či v nich ešte existuje zahraničnopolitický konsenzus.
Rád konštatujem, že pokiaľ ide o nás, o Slovensko, na úrovni rozhodnutí vlády, parlamentu alebo iného ústavného orgánu neboli prijaté žiadne také rozhodnutia, ktoré by mohli viesť k záveru, že Slovensko zmenilo alebo sa odklonilo od svojich zahraničnopolitických záväzkov, alebo od našich platných strategických dokumentov, alebo trvalých zahraničnopolitických priorít Slovenskej republiky.
Nie je mojím úmyslom pri dnešnej príležitosti dať príčinu na debaty alebo dokonca spory o jednotlivostiach vo vzťahu k Rusku. Pokiaľ ide o záujmy Slovenska, vrátane napríklad energetických otázok, myslím, že nám je všetkým jasné, že samo Slovensko tam nedokáže samostatne vyrokovať žiadne podstatnejšie jednotlivosti. Na konci dňa budeme voči tejto krajine len takí úspešní, ako dokážeme naše záujmy presadiť vo vnútri Európskej únie - a aká efektívna a úspešná bude potom Európska únia voči Rusku.
Neisté a problémové časy, ktoré žijeme v Európe predovšetkým kvôli narušeniu suverenity susednej Ukrajiny, sú testom hraníc pragmatizmu, sú skúškou našej súdržnosti a princípov, na ktorých Európska únia stojí. Vo viacerých krajinách Únie, vrátane Slovenska, je súčasťou tejto doby aj zápas o to najpodstatnejšie. O srdcia a úsudok ľudí, či sa dá ešte niekomu veriť. A slová a gestá sa stali silnou zbraňou.
Preto aj rozhodnutia Európskej únie v týchto neistých a problémových časoch, prijímané aj so súhlasom Slovenska, budú len také pevné, aké presvedčivé a pevné sú postoje, ktoré ich sprevádzajú. Ako ich dokážeme obhájiť, ako sa za ne dokážeme postaviť tu, u nás doma. Ak niektorá krajina poruší medzinárodné právo, ak na základe svojho rozhodnutia anektuje kus územia iného štátu a jej vojaci operujú na území inej krajiny bez jej súhlasu – neexistuje žiadne ale.
Vážená Národná rada Slovenskej republiky, na úvod môjho vystúpenia som hovoril o tom, že Slovensko dokáže byť úspešné.
